Всі Новини

Oficiálne

 

 

Slovenský syndikát novinárov zosumarizoval skúsenosti a poznatky z uplatňovania zákona 167/2008  Z. z. (tlačový zákon) od 1. júna 2008, odkedy začal platiť. V obsiahlom materiáli konštatuje, že aj keď sa na prvý pohľad zdá, že jeho uplatňovanie neprinieslo problémy, tie spravidla zostávajú skryté pod povrchom. Hrozí, že v istej chvíli sa vynoria (alebo vybuchnú), aby ukázali, aké zdeformované je naše mediálne prostredie.

 

 

 

Skúsenosti z uplatňovania zákona č. 167/2008 Z. z.

zozbierané Slovenským syndikátom novinárov

1. jún 2008 – 31. marec 2009

 

 

 

Zbežný pohľad hovorí, že sa prijatím nového zákona nič dramatické nestalo. Doklady, ktoré sa podarilo zozbierať Slovenskému syndikátu novinárov (a aj tie predstavujú iba onen vrchol pyramídy) však hovoria o inom. Veľa problémov zostáva skrytých pod povrchom, čo neznamená, že nejestvujú. V istej chvíli sa môžu vynoriť, ale aj vybuchnúť, aby ukázali, aké zdeformované je naše mediálne prostredie. Zdeformované okrem iného aj tým, že práva a po­vinnosti jednotlivých účastníkov procesu masovej mediálnej komunikácie (novinár, vydava­teľ, poskytovateľ informácie a prijímateľ novinárskeho produktu) sú aj „vďaka“ tomuto záko­nu nevyvážené.

 

            Prejdime však ku konkrétnym ustanoveniam zákona, k našim zisteniam a návrhom.

 

Paragraf 3 stanovuje povinnosť orgánom verejnej moci poskytovať vydavateľom a tlačovým agentúram informácie podľa princípu rovnosti. („ Právo na informácie. Orgány verejnej moci, nimi zriadené rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie a právnické osoby zriadené zákonom sú povinné na základe rovnosti poskytovať vydavateľovi periodickej tlače a tlačovej agentúre informácie o svojej činnosti na pravdivé, včasné a všestranné informovanie verejnosti; tým nie sú dotknuté ustanovenia podľa osobitného predpisu.“)

Za nedodržanie tejto povinnosti nestanovil zákonodarca nijakú sankciu pre tieto osoby, aj preto sa tento paragraf porušuje veľmi často. Je paradoxom, že ak orgán verej­nej moci informáciu neposkytne a ani to len neodôvodní, nečaká ho sankcia, ale po uverejnení článku, v ktorom môžu byť aj nesprávne údaje či skutkové tvrdenia, má právo na opravu alebo ak sa skutkové tvrdenia (a to aj v prípade pravdivej informácie) dotýkajú cti, dôstojnosti alebo súkromia takejto fyzickej osoby alebo dobrej povesti právnickej osoby má právo na odpoveď a vydavateľ je povinný ju uverejniť (a to aj napriek tomu, že v čase, keď uvedená osoba podľa zákona mala povinnosť poskytnúť informáciu, tak neurobila).

 

 

Príklady:

 

          V prípade predražených log na ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja ministerstvo odmietalo informovať o ich cene. Podobne aj Štátna pokladnica. Podrobnejšie: http://www.sme.sk/c/4263332/zaplatilo-janusekovo-ministerstvo-za-predrazene-loga-statna-pokladnica-to-taji.html

 

          Mestské zastupiteľstvo v Hlohovci schválilo rokovací poriadok, podľa ktorého sa musia predstavitelia médií zdržiavať počas rokovania MsZ na vyhradenom mieste. Zároveň dali výnimku médiám, ktoré „na žia­dosť mesta Hlohovec zabezpečujú vyhotovenie zvukového, obrazového alebo zvukovo-obra­zového záznamu z rokovania MsZ alebo na žiadosť mesta Hlohovec zabezpečujú sprostred­kovanie informácií pre verejnosť.“ Slovenský syndikát novinárov podal v tejto veci opakovaný podnet pre nesúlad so zákonom na Krajskú prokuratúru v Trnave.

 

          Vladimír Bajan (bratislavský župan s podporou Smeru) využil toto právo. Denník Pravda uverejnil informáciu, že bratislavský samosprávny kraj (BSK) kúpil luxusné auto za takmer 3,5 milióna korún. Bajan odpovedal, že denník použitím domyslených neprávd a demagógie napadol dobré meno BSK. V odpovedi však neuvádza ani jednu nepravdu či demagógiu novín.

Ďalej BSK tvrdí, že okolo súťaže nerobí žiadne tajnosti, že na všetky otázky riadne a niekoľ­kokrát odpovedal.“ Redaktorka sa však na úrad obrátila aj ako občianka a využila infozákon. Tu je postup síce zdĺhavejší, ale právo občana na informácie je zákonom chránené viac ako právo novinára na odpovede, a tak jeho prostredníctvom možno zistiť aj to, čo novi­nárom politici a úradníci zvyknú zatajovať.

 

 

Návrhy SSN:

          stanoviť sankcie pre orgány verejnej moci, nimi zriadené rozpočtové organizá­cie a príspevkové organizácie a právnické osoby zriadené zákonom pre prípad neposkytnutia informácie s tým, že uhradenie sankcie za spôsobenie škody (napr. podľa ZP alebo príslušné­ho iného pracovno-právneho predpisu), je povinnosťou príslušného pracovníka zodpovedného za poskytovanie informácií alebo toho, kto poskytnutie informácie zakázal.

Dôvod : Pre orgán verejnej moci môže byť v prípade informácií, ktoré chce utajiť, vý­hodnejšie zaplatiť finančnú sankciu z peňazí daňových poplatníkov.

          doplniť do všetkých zákonov, ktoré prikazujú uvoľnenie informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám resp. dávajú výnimky podľa tohto zákona aj uvoľnenie informácií podľa tlačového zákona (resp. zosúladiť príslušné ust. tlačového zákona so zák. o slobodnom prístupe k informáciám). Je absurdné, ak orgán verejnej moci odmietne novinárovi podať informácie s tým, že je viazaný mlčanlivosťou, pričom mlčanlivosť sa nevzťahuje na otázky položené podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Získava tým čas, po uplynutí lehoty vyrukuje s ďalšou výhovorkou.

          preškoliť príslušných pracovníkov o povinnostiach, ktoré pre nich vyplývajú zo zákona č. 167/2008 Z.z. a z novely zákona o vysielaní a retransmisii.

 

 

Paragraf 4 dáva novinárovi povinnosť chrániť zdroj informácie. Namietali sme, že ochrana zdroja informácie by mala byť legislatívne upravená ako právo novinára, a to aj napriek tomu, že v Etickom kódexe SSN sa hovorí o povinnosti. V publikácii Právne a ekono­mické predpoklady slobody a nezávislosti médií, ktorú v roku 1995 vydal SSN spolu s Article 19, sa odporúča takáto formulácia ochrany zdroja: „Vydavateľ, šéfredaktor, novinári a ostatní spolu­pracovníci prostriedku masovej komunikácie  majú právo zachovať mlčanlivosť o totožnosti osoby, ktorá im poskytla informácie získané v súvislosti s ich činnosťou.“ Ďalej sa uvádza: „Vzalo sa na vedomie, že toto skôr dáva médiám právo na ochranu totožnosti ako ukladá povinnosť. Zákon tu nechráni dôvernosť zdroja, ale voľný tok informácií... Bol vyslovený súhlas s tým, že podľa Kódexu SSN novinár má povinnosť ochraňovať zdroje, ktorým sa zaviazal dôvernosťou.“

Nebezpečenstvo vzniká, ak ide o informáciu nepravdivú, zavádzajúcu, čo novinár zistí až dodatočne. Napriek tomu musí svoj zdroj chrániť.

 

V tejto súvislosti uvádzame nasledujúci príklad:

          Desiateho októbra 2008 vydala TASR platenú správu tlačového a informačného odbo­ru Úradu vlády o tom, že Plus 1 deň uverejnil nepravdivú správu, podľa ktorej predsedovi vlády prekáža, že sa pani Kubišová priatelí s pani Kukanovou a to je dôvod, pre ktorý musí J. Kubiš opustiť post ministra.

Náš komentár: Predpokladáme, že nejaký zdroj poskytol denníku túto informáciu,  chce však, aby jeho identita zostala utajená. Zdroj klamal, ale redakcia – ak nechce porušiť zákon – nemôže odhaliť jeho identitu, aby sa bránila.

 

Návrh SSN:

Upraviť ust. § 4 tlačového zákona  v tom zmysle, aby išlo o právo a nie povinnosť alebo, aby v prípade poskytnutia nepravdivej informácie,  povinnosť chrániť zdroj informácií pre  vydavateľa alebo tlačovú agentúru neplatila. 

 

Paragraf 5 ods. 2 síce uvádza, že „vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nezodpovedajú za obsah informácie, ktorú poskytol orgán verejnej moci, ním zriadená roz­počtová organizácia alebo príspevková organizácia alebo právnická osoba zriadená zákonom, ak je táto informácia uverejnená v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve v pô­vod­nom znení a jej spracovaním pre uverejnenie sa nezmenil jej pôvodný obsah“, z pôvodnej požiadavky SSN na „právo na ospravedlniteľný omyl“ však „vypadli“ ústavní činitelia.

Návrh SSN:

Domnievame sa, že by bolo korektné takto doplniť príslušný odsek:

 

Vydava­teľ periodickej tlače a  tlačová agentúra nezodpovedajú za obsah informácie, ktorú poskytol orgán verejnej moci, ním zriadená rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia alebo právnická osoba zriadená zákonom, ústavný činiteľ alebo iný vierohodný zdroj, ak je táto informácia uverejnená v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve v pôvodnom znení a jej spracovaním pre uverejnenie sa nezmenil jej pôvodný obsah a je uvedené, kto informáciu poskytol,...

Ide o to, aby aj kompetentné osoby, ktoré informujú (napr. na tlačových besedách), niesli zodpovednosť za to, čo povedia.

 

 

Paragrafy 7 až 10 upravujú uverejnenie opravy alebo odpovede na článok. Prax uká­zala, že námietky SSN boli oprávnené. Úprava je taká komplikovaná, že redakcie spravidla dokážu nájsť v žiadostiach o odpovede formálne nedostatky a návrhy zamietajú. Zároveň treba povedať, že redakcie sú ochotné uverejňovať reakcie (odpovede) na články, ktoré však nie sú označené ako odpoveď, a to v prípade Sme a Hospodárskych novín spravidla vždy na tej istej strane. Pre redakcie je výhodné, že v takomto prípade čitateľ dostane kompletnejšiu informáciu, redakcia sa však nemusí ospravedlňovať.

Taktiež sa ukazuje, že vhodnejšie by bolo spojiť opravu a odpoveď do jedného ustanovenia, a to vzhľadom na to, že spravidla na základe nepravdivých alebo z kontextu vytrhnutých údajov môže dôjsť  k interpretácii, ktorá si vyžaduje aj upresnenie, ale nemalo by to mať formu osobitného inštitútu, ktoré zákon definuje ako odpoveď. Uverejňovaniu opráv konkrétnych údajov, ak je to doložené, sa redakcie nebránia.

 

Pre Slovenský syndikát novinárov uviedli z redakcií printov nasledovné:

          Jeden zo šéfredaktorov spomína približne 10 žiadostí o opravu a 20 žiadostí o odpoveď. Uverejnili dve opravy a tri odpovede, ostatné odmietli, „pretože nespĺňali náležitosti dané zákonom.“ Žiadosti o odpovede pochádzali najmä od politikov a ľudí z kriminálneho prostredia.

          Ďalší spomína päť až šesť žiadostí  a ani nešpecifikuje či išlo o opravy alebo odpove­de, ľudia totiž medzi nimi nerozlišujú. Pritom ani jedna z nich nemala potrebné náležitosti tak, ako ukladá zákon. Publikovali ich ako ohlasy na články alebo ako spresnenie predchádza­jú­cich materiálov. Žiadosti pochádzajú najmä od firiem a od samosprávy (ide o redakciu re­gio­nálneho týždenníka).

          Z iného regionálneho týždenníka nám napísali, že v správnej forme prišli dve žiadosti o opravu, no neuverejnili ani jednu, pretože právnici ich posúdili ako neopodstatnené. Jedna bola od občana a druhá od VÚC. Žiadosť o odpoveď zaznamenali iba jednu, aj to „v štádiu pokusu“, takže „sa dohodli na inej forme reakcie“. Išlo o miestneho politika.

          Ďalšie redakcie, ktoré nám odpovedali (prevažne odborné časopisy) nemajú s právom na opravu ani na odpoveď nijakú skúsenosť.

 

Príklady z praxe:

 

          Hospodárske noviny uverejnili 20. marca 2009 článok „Martina Moravcová: nedostanem za minulosť nič“ ako reakciu na článok HN „Moravcovej budeme platiť za minulosť“ z 3. 2. 2009. V pôvodnom článku uviedol autor hodnotiace úsudky, ku ktorým dospel na základe neúplných informácií.

 

          Podobne Sme uverejnilo pod hlavičkou „Reagujete“ článok Juraja Čurného „Ad.: Eurovízia à  la STV (19. 2.).

 

Aj keď sa to opravami a odpoveďami v novinách a časopisoch nehemží, nebolo ich uverejnených málo. SSN nemá o nich presnú štatistiku, no podľa tých 15, ktoré sme zazname­nali, môžeme konštatovať, že sa týkali práce rovnako regionálnych a lokálnych, ako aj celo­štátnych periodík, rovnako denníkov ako týždenníkov. Žiadateľmi o opravu boli starostovia (2), speváčka (1), herec (1), lekár (1), advokátska kancelária (1) resp. právnička (1), sudca (1), župan (1), futbalový tréner (1), riaditeľ NBÚ (1), štátny úrad (1), občiansky petičný výbor (1), a firmy (2).

 

Ďalším príkladom podporujúcim návrh na zlúčenie práva na odpoveď s právom na opravu je prípad župana V. Bajana, ktorý sme už uviedli na strane 2.

 


Návrhy SSN:

          zlúčiť právo na odpoveď a na opravu a obmedziť ho na nepravdivé skutkové tvrdenia (prípadne aj na pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie)

          neumožniť právo odpovede tým, ktorí boli v čase prípravy článku oslovení a odmietli sa vyjadriť (V súčasnosti rieši takýto prípad tlačová rada, firma sa cíti dotknutá nepravdivými informáciami, ale keď ju v čase prípravy článku redaktor oslovil s otázkami, jej predstavitelia nepovažovali za potrebné odpovedať. Pritom sa pre neuverejnenie odpovede zároveň domáha odškodnenia na súde, o ktoré „musí“ požiadať do 30 dní, tlačová rada ale tak rýchlo nerozhodne, pretože nezíska potrebné vyjadrenia, navyše zasadá približne každých 6 až 8 týždňov.)

          zjednodušiť formálne náležitosti.

Navrhujeme takéto znenie definície podstaty tohto inštitútu:

 „1) Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodaj­stvo obsahuje nepravdivé, neúplné, nepresné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby; názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno fyzickú osobu alebo práv­nickú osobu presne určiť, má fyzická osoba alebo právnická osoba právo žiadať bez­od­platné uverejnenie odpovede.

2) V návrhu na odpoveď musí žiadateľ okrem ďalších v zákone uvedených skutočností uviesť, v čom je skutkové tvrdenie nepravdivé a v čom sa dotý­ka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby. Súčasťou žiadosti musí byť aj písomný návrh odpovede. Odpoveď musí byť rozsahom primeraná namietanému skutkovému tvrdeniu a ak je namietaná len jeho časť, tak tejto časti, pričom nesmie obsahovať hodnotiace úsudky žiadateľa.“  

(Ostatné ust. § 7 by zostali zachované primerane k uvedenému návrhu.)

Ďalej navrhujeme, aby sa podmienky pre uplatnenie práva na opravu, odpoveď  aj na dodatočné oznámenie zlúčili do jedného paragrafu.

Navrhujeme takéto znenie:

 „1) Vydavateľ je povinný opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie uverejniť:

a) v tom istom masovom médiu, v ktorom bol uverejnený na­pad­nu­tý údaj, a to takým spôsobom, aby boli oprava, odpoveď alebo dodatočné ozná­me­nie svojím rozsahom, umiestnením, časom a formou rovnocenné s napadnutým údajom,

b) s výslovným označením, že ide o opravu, odpoveď alebo dodatočné ozná­menie,

c) v jazyku, v ktorom bolo uverejnené napadnuté skutkové tvrdenie,

d) do šty­roch dní od doručenia návrhu na uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia; ak to nie je možné, v najbližšom pripravovanom vydaní periodickej tlače, o čom je vydavateľ  povinný do 4 dní od doručenia návrhu informovať oprávnenú osobu a uviesť aj termín, kedy sa tak stane.

2) Povinnosť vydavateľa  uverejniť opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie podľa tohto zákona nevznikne, ak 

a) žiadosť nespĺňa podmienky uvedené v § ... ods. 1 alebo v ods. 2,

b) oprava, odpo­veď alebo dodatočné oznámenie sa neobmedzuje na opravu nepravdivých alebo prav­du skresľujúcich skutkových tvrdení,

c) uverejnením opravy, odpovede alebo dodatoč­ného oznámenia by bol porušený zákon alebo dobré mravy,

d) oprava, odpoveď alebo dodatočné oznámenie je v rozpore so zákonom chránenými záujmami tretej osoby,

e) oprava, odpoveď alebo dodatočné oznámenie je neprimerane dlhšia, než to vyžaduje potrebné a korektné informovanie o nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich skutko­vých tvrdeniach,

f) žiadosť sa vzťahuje na opravu skutkových tvrdení, ktorých znenie oprávnená osoba odsúhlasila pred ich uverejnením,

g) oprávnená osoba dokázateľne odmietla spolupracovať pri príprave článku, na ktorý žiada o opravu alebo odpoveď, aj keď bola oslovená

h)  predtým, ako mu bola doručená žiadosť o zverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia zverejnil opravu z vlastného podnetu,

i) právo zaniklo uplynutím lehoty uvedenej v § ...“. (teraz je to § 7,8,9)

 

Výhrady sú aj k tej časti spoločného ustanovenia (§ 10), ktoré priznáva dotknutej osobe aj právo požadovať primeranú peňažnú náhradu.

Z jednej redakcie sme sa dozvedeli, že za neuverejnenie opravy resp. odpovede ich dali na súd v šiestich prípadoch, z toho dva už súd zamietol, pretože žiadosti nespĺňali náležitosti dané zákonom.

Možno polemizovať o tom, či v schválenom znení nejde o nevykonateľné ustanovenie, pretože nešpecifikuje, o akej náhrade má súd rozhodovať (náhrada škody, ušlého zisku, trov konania, nemajetkovej ujmy a pod. ?). Podstatné je, že z klasickej sporovej veci, pri ktorej má každá zo strán iný právny názor na vec, keď o práve jednej strany a súčasne povinnosti druhej strany má rozhodovať súd, zákon týmto ustanovením ešte robí sankčný inštitút. Súd pritom nemá ani možnosť rozhodnúť, či je spravodlivé priznať peňažnú náhradu, lebo zákon mu dáva iba právo rozhodovať o primeranosti jej výšky. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že existuje ešte možnosť za tú istú vec, v inom konaní, z iného právneho titulu, podobne požado­vať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Aj keď zatiaľ nepoznáme prípad, v ktorom by bol súd rozhodol v prospech žalujúcej strany, na nevhodnosti tejto úpravy to nič nemení.

 

Paragraf 2

definuje periodickú tlač a agentúrne spravodajstvo, článkom IV zasa aktualizuje niektoré ustanovenia zákona tak, že sa týkajú aj novinárov pracujúcich v rozhlase a televízii. Zákon č. 167/2008 Z.z. nereflektuje súčasnosť, keď veľa novinárov pracuje pre internetové noviny a svojou dikciou, presnejšie tým, čo v ňom nie je, neumožňuje tejto stále sa rozrastajúcej skupine novinárov uplatňovať si právo na informácie a ochranu zdroja in­for­mácií. Aktuálne znenie zákona 167/2008 zakotvuje de facto nerovnosť pred zákonom.

 

Poznámka: Európski poslanci chcú už definovať právny štatút blogov a na jeho základe zakotviť aj právnu zodpovednosť (autora/médium prevádzkujúce blog. priestor) voči dotknutým osobám a aj právo na odpoveď dotknutých strán. Podobne je potrebné definovať a zaradiť do zákona aj postavenie internetových novín.

      

Návrh SSN:

          Definovať v novele zákona novinársku činnosť bez ohľadu na druh média.

Definícia : Novinárskou činnosťou je tvorivá činnosť pri zhromažďovaní, výbere a spracovávaní informácií, výsledkom ktorej sú spravodajské a publicistické novinárske prejavy v objektívne vnímateľnej podobe , ako aj novinárske celky (jednotlivé vydania novín, časopisov), ktoré vznikajú cieľavedomým tvorivým výberom a usporiadaním novinárskych i nenovinárskych prejavov do konzistentného celku. [1] )

Doplniť na záver § 2 ods. 1 text: „..., ako aj internetová stránka, ktorá spĺňa pojem periodickej tlače podľa tohto zákona.“

 

Zákon č. 167/2008 Z.z. nepreferuje verejný záujem pred súkromným či parciálnym a vôbec nechráni novinára, ktorý koná vo verejnom záujme. V zákone chýba inštitút, ktorý by chránil novinára pred nátlakom – či už zo strany zamestnávateľa, politikov, podsvetia alebo iných osôb. Aj keď sa vyhrážanie redaktorke Zemplínskeho korzára Lýdii Vereščakovej vy­šetruje, malo by byť zo zákona jasné, že vyhrážanie sa novinárovi či jeho ohrozovanie v sú­vis­losti s výkonom novinárskej činnosti sa posudzuje mimoriadne prísne. Novinár sa nemá o čo oprieť, ak je naňho vyvíjaný nátlak. Príkladom je dosiaľ nevyjasnený prípad TA3, kde je podozrenie z toho, že novinárov nútili preferovať/neoslovovať v spravodajstve konkrét­nych respondentov, a to na základe ekonomických dôvodov (poskytnutie/neposkytnu­tie platenej reklamy). Aj to je dôvod na to, aby sme legislatívne definovali cenzúru.

 

Preto navrhujeme:

-                      definovať cenzúru

-                      zaviesť „klauzulu svedomia“

-                      zvýšiť ochranu novinára ohrozovaného pri výkone povolania

 

-           Navrhujeme nasledovné znenie:

C enzúrou je akékoľvek porušenie slobody prejavu a práva vyhľadávať, získavať a šíriť informácie a názory prostredníctvom masových médií bez ohľadu na hranice. Akékoľvek obmedzenia práv na slobodu prejavu a informácií musia byť v súlade so zákonom a také, aké sú potrebné v demokratickej spoločnosti v rámci medzí stanovených medzinárodnými konvenciami o ľudských právach. [2] )

 

Návrh SSN na úpravu tlačového zákona obsahuje aj „zabudnuté“ znenie o zákaze akejkoľvek diskriminácie novinára, ktoré poznal predchádzajúci tlačový zákon a ktoré považujeme za stále aktuálne aj pre súčasnosť a malo by byť súčasťou napr. klauzuly o svedomí.

 

Klauzula o svedomí

 

       (1) Novinára nemožno nútiť k takej činnosti a k podieľaniu sa na tvorbe takých stanovísk, ktoré by zásadne odporovali jeho svedomiu; pre uplatnenie tohto práva nesmie byť novinárovi spôsobená ujma na iných právach.

       (2) Príspevok určený na uverejnenie, ktorého obsah bol redakčne upravený tak, že sa zmenil jeho pôvodný zmysel, možno uverejniť len so súhlasom autora. Takýto súhlas sa vyžaduje aj vtedy, ak sa príspevok má uverejniť pod značkou, pseudonymom alebo anonymne. Autorom je v tomto prípade aj osoba, s ktorou robí novinár rozhovor, pokiaľ sú jej odpovede uvedené ako priama reč.

       (3) Zamestnanci masových médií, podieľajúcich sa na novinárskej činnosti, sú pri výkone svojej činnosti chránení podľa platných predpisov proti všetkým formám nátlaku, smerujúceho k mareniu ich činnosti.

 

 

 

 

 

 

 

 

 



[1] ) Napríklad § 7 ods. 1 písm. a), b), f), g) zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov

[2] ) Predovšetkým článok 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ECHR) a článok 19 Medzinárodnej dohody o občianskych  a politických právach (ICCPR).

Hľadanie:   
Загрузка
новини та телепрограмма на сьогодні
Загрузка...
Global Consulting Company ясновидящая экстасенс потомственный маг эксклюзивная одежда
© 2010, MEDIACENTR.INFO. Všetky práva vyhradené.
MEDIACENTR.INFO povolené použitie materiálov s odkazom
(pre edície Internet - hypertextové odkazy) na MEDIACENTR.INFO.
Dotlač, alebo kopírovanie informácií
obsahuje odkazy na ďalšie zdroje v akejkoľvek forme je zakázaná.
6634 - 99 - 102

Lucien Piccard is about the a lot of uk replica watches acclimatized watchmakers in the accepted society, operating out fake watches of any amazing host to Switzerland which is alleged your arresting abode affiliated with actual best superior watch, Lucien Piccard is absolutely cloudburst bodies over Eighty seven decades anytime back the swiss rolex time associated with 1923 and actualization been acclaimed apropos abundant assortment of finest akin of superior watches.